Cítiť sa v bezpečí

12. listopadu 2013 v 6:40 | StandyB |  Príbehy
Mám silnú motiváciu podeliť sa s vami o príbeh. Nezaberie veľa času a budem vďačná ak si ho prečítate.

Mestským parkom sa šíril veselý smiech malých detí. Radosť z prvých slnečných lúčov im žiarila z tváre a ich rodičia si mohli vydýchnuť na okolitých lavičkách. Vedeli, že deti sa na pár hodín zabavia aj samé. Skončila zima a nastúpila jar. Park žiaril čerstvou zeleňou. Ľudia sa prebúdzali k životu. Tak ako zvieratá, ktoré sa v zime ukladajú spať a na jar sa vynárajú zo svojich skrýš, tak aj ľudia vychádzajú zo svojich obydlí a tešia sa plusovým teplotám. Psíčkari so svojimi domácimi maznáčikmi vybehli ponaťahovať končatiny. Decká vytešené pobehovali po vynovených prelieskach. Stánky s rýchlim občerstvením si mydlili ruky. Tešili sa aktuálnemu počasiu a hojnému počtu ľudí. Všetko vyzeralo ideálne a zdalo sa, že na dnešnom dni sa nedá nič pokaziť. Ako sa človek dokáže mýliť.

Práve neďaleko životom pulzujúceho parku postávala dvojica. Boli manželmi krásnych 10 rokov a neustále si dokázali medzi sebou prejavovať náklonnosť. On jej niečo milé šepkal do ucha a ona sa neustále smiala. Ich manželstvo však nebolo vždy ideálne.
To nie je žiadne.
Dokázali však riešiť problémy a poznali sa veľmi dobre. A čo bol základ: Milovali sa.


Ona šla do najbližšieho obchodu. Chcela kúpiť nejakú maličkosť pre kamarátku. Dohodli sa, že sa počkajú v neďalekej kaviarni. Päť minút by malo stačiť.
A tak čakal s kávou v jednej ruke a v druhej nadšene držal gerberu. Pozoroval oranžový kvet, ktorý mu pripomínal ich prvé stretnutie pred 12 rokmi. S úsmevom na perách pozeral na vchodové dvere kaviarne. Prešlo 5 minút. Potom ďalších 5minút až sa z toho vykľula hodina. Bol už veľmi netrpezlivý.
Kde je?
Nepáči sa mi to.
Niečo sa muselo stať.
Pozrel na mobil. Nenašiel zmeškaný hovor. Vytočil jej číslo. Ozvala sa hlasová schránka.
To nie je možné. Ešte ráno si vyberala mobil z nabíjačky.
Vstal a zaplatil. Náhlivo sa ponáhľal do obchodu, kde šla jeho manželka.

Vošiel dnu. V obchode bolo maximálne 5 ľudí. Zamieril rovno ku pokladni. Mála Vietnamka sa tvárila, že nerozumie, keď sa jej snažil vysvetliť, že hľadá svoju ženu. Pýtal sa na vedúceho. Len odmietavo pokrútila hlavou. Keď sa začal vyhrážať políciou, spozornela. Posunkom naznačila nech čaká. Odbehla do zadnej miestnosti. Nepozdávalo sa mu, keď sa skoro nevracala. Vybral mobil z vrecka a zavolal políciu.

Polícia tam bola do desiatich minút. On sa hádal s vedúcim. Snažil sa mu nahovoriť, že žena, ktorú opisuje, tu dnes nebola. Keď vedúci zahliadol pred vchodovými dvermi políciu, zbledol. A on v tom momente vedel, že urobil dobre. Začal sa báť.
Uvidím ešte svoju ženu? Živú a zdravú?

Minúty plynuli. Polícia prezrela celý obchod.
Nič nenašli.
Prešli do suterénu, kde bol sklad s nevyloženým tovarom.
A tam ju našli.
V debni. Ubolenú, zdrogovanú, vyholenú a nahú. Keď ju uvidel, nenašla by sa tá sila, ktorá by mu zabránila držať ju v náručí. Pribehol k nej a obíjmal ju. Chránil ju pred pohľadmi ďalších ľudí. Bozkával ju, tisol k sebe a bolo mu jedno, že ho nevníma a nespoznáva. Bol šťastný, že žije a úprimne plakal. Chýbalo málo a navždy by ju stratil.

Po pár dňoch, keď sa spamätala si dokázala vybaviť jasne len jeden z okamihov. Bola v obchode sama, keď sa to stalo. Keď ju dve silné ruky stiahli za núdzové dvere predajne. V momente prekvapenia sa nezmohla ani na krik. Nechápavo sa obzerala čo sa deje. Cítila bodnutie na ruke. S hrôzou pozrela na malú Vietnamku, ako jej vyberá prázdnu injekciu z tela. Chcela kričať, ale bolo to márne. V obchode nik nebol. Nikto ju nemohol počuť. Kopala, bránila sa. Cítila ako jej ochabujú končatiny.
Spomienky, ktoré sa jej nejasne vynárajú v útržkoch: jej vlasy na zemi...., šatstvo roztrhané na malé kúsky...., potreba hlboko sa nadýchnuť....., ruky na jej tele. Chcela sa im brániť. Uložili ju do debne. Nedokázala ďalej vnímať. Slovo, ktoré jej nešlo vymiznúť z mysle. Ktoré neustále opakovali. Orgány. Chceli ju predať na orgány!

KONIEC

Ide o výmysel a nie skutočnosť. Tým sa chcem ospravedlniť za širinie nepravdy. Bola som oklamana a v dobrej viere som si myslela, že pomôžem a nie, že sa stanem širiteľom vymysleného príbehu. Viac tuto: http://www.aktuality.sk/clanok/236644/mestska-legenda-hoax-pokus-o-unos-sfetovanej-zeny/
 


Komentáře

1 Polly | Web | 12. listopadu 2013 v 8:56 | Reagovat

o.O tak to je sila!!!! neuveritelne!!! Urcite si na seba v takych obchodoch budem davat vacsi pozor - som sokovana!!!

2 StandyB | 12. listopadu 2013 v 9:08 | Reagovat

[1]: veru tak Polly aj ja som bola sokovana aj stale som :-/

3 kacena | 12. listopadu 2013 v 15:18 | Reagovat

fuhaaa...takze uz prestanem chodit ku cinanom..rakosnici jedni hnusni..ale poviedka sa mi lubila..trimala ma v napati ;)

4 Dada | Web | 12. listopadu 2013 v 16:06 | Reagovat

O_O

A čo presne to bolo za obchod? Teda, bol to čínsky obchod s oblečením či čo?

5 StandyB | 12. listopadu 2013 v 17:29 | Reagovat

[3]: vdaka Kacka ;)

[4]: vravim ze neviem detaily...len viem že cinsky obchod predpokladam ze s oblecenim ... :-/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
Vyhlásenie: Každý článok na tomto blogu je mnou tvorený, upravovaný a nie kopírovaný! Ku každému článku uvádzam zdroj. Nikto nemá právo ma osočovať a obviňovať z plagiátorstva.