Presunula sa k notebooku, ktorý ležal na posteli. Neprítomne klikala na svoje obľúbené stránky. Už keď chcela vypnúť počítač zapozerala sa na reklamu blikotajúc cez celú web stánku. POKEC. Ako dávno tam už nebola. Klikla. Pozrela na stánku kde svietili aktuálne chatujúci priatelia. Medzi nimi bol aj Kubo. Srdce sa jej rozbúšilo. Nebol jej ľahostajný, čo ju dosť hnevalo. Napísať? Nenapísať? Rozhodla sa. Odoslala správu a čakala.
iluze: Ahoj ako sa mas? Dlho sme nekecali.
O 5 minút neskôr...
peppo: "Ahoj da sa stale postarom. Keby aspon praca bola ina."
iluze: "este stale to stare miesto?"
peppo: "zial ano. Zacinam si mysliet ze mi prinasa len smolu."
iluze: "nic sa neboj...zabudol si na nasu dohodu?....ked dostudujem tak ta zamestnam a dostanes 20 000 Sk a budes hrat len hry za pocitacom."
peppo: "nezabudol len som netrpezlivy. :)"
nadýchla sa a napísala...
iluze: "Viem čo sa ti stalo...chcem ti pomoct...stat pri tebe ako si ty stal pri mne." Preboha
peppo: "ďakujem ale nie"
iluze: "emm...tak dobre." Dofrasa asi som zle vypálila.
peppo: "Nič mi nedlhujes. Mal som sa rozhybat. Mozno by to v tejto chvili bolo uplne inak. Len keby som nebol taky tupec."
iluze: "neviem co ti mam na to odpisat."
O 5 minút neskôr...
peppo: "naozaj si niekedy po mne sla?"
iluze: "odkial to mas?"
peppo: "od Andreii"
iluze: povedz pravdu "....ano...ale zivot to zariadil tak ako to zariadil"
peppo: "prosim stretnime sa."
iluze: "ale len ako kamarati...nic viac....som zadana."
peppo: "Dobre. Zajtra na obvyklom mieste a v obvyklom case."
iluze: "okej"
Čakala na obvyklom mieste. Pri Faraóne. Spomínala na chvíle, čo tu strávila s ním. Potočila hlavou na znak protestu.
Čo to robím? Nešlo mu práve o to? Vyvolať vo mne staré spomienky? Linda mala pravdu. Prečo otvárať staré rany? Prečo som to opäť dovolila? Rozhodla sa. Nebude sa mu ponúkať. Už odmalička to robila. Mala pre neho slabosť. Ako sa vravievalo: Stará láska nehrdzavie. Lenže táto zhrdzavela. V pozadí Žanetiných myšlienok sa schyľovalo k tragédii. Keď ten výrazný krik a šmyk pneumatík zaregistrovala bolo už neskoro. Videla ho ležať dolámaného pod kolesami auta. Vykríkla. Slzy je zahmlili zrak. Utekala.
Na pohreb došlo veľa Kubovch kamarátov. Došla aj Žanet. Neplakala. Dosť sa naplakala kvôli nemu. Obviňovala ho za to ako sa teraz cíti. Chcela uzavrieť ich vzťah raz a navždy. Mala pocit, že už to nikdy nebude možné. Nepovedala mu ako veľmi miluje svojho priateľa. Jeho už nepotrebuje. Áno chcela ho nenávidieť. Nenávidieť z celej duše. Chcela sa držať v tomto klame ako stále myslieť na to aké by to bolo keby ... keby...
Vzala hrudku hliny a hodila ju do diery. "Navždy zbohom."
KONIEC
a paci sa
brrr....az mi presiel mraz po chrbte..dufam ze tomu realnemu cloveku sa nic taketo nestane..:)