Myslím si, že názov tohto článku je dosť výstižný. Cítim sa dosť mizerne. Možno ani netušíte čo ma žerie pomerne viac ako týždeň. Každým dňom sa niečo pridá na tu moju kôpku nervov ktoré len tak tak držia pohromade. Však keď sa darí tak sa darí. Koniec úvodu a poďme k veci...
Začiatok: Kedy sa to začalo?....asi 19.8 približne ráno o 8.00 hodine keď ma mamina zobudila a kázala mi zavrieť psa lebo zase utiekol zo svojho výbehu. Keby som vedela čo sa stane nik by ma tam nedostal ale šla som.
(Žiaľ nebola som informovaná od veštice ako Caesar (pripomienka k článku)). No a stalo sa to, že som prišla o necht. Spadol mi na prst 50kg kameň. Sakramentsky ma to bolelo ale až po tom trojhodinovom šoku z ktorého som sa spamätávala.
Stred: Takže máme tu obviazanú ruku a to znamená neschopnosť akejkoľvek činnosti. Mno naučila som sa jednou rukou obmotávať tovaleťák x) alebo dokonca popostielať. Viac ma hnevá to, že ta ruka mi bráni v takých klasických veciach ako je umývanie riadu, zametanie, (okej už nepreháňajme) kúpanie, bicyklovanie. Jedine čo robím pre svoj pohyb sú prechádzky aspoň to minemôže nik vziať. Keď už som také nemotorné trdlo. Do toho mi prišli aj moje dni. Však baby poznáte to - kŕče v podbrušku nie je ničím novým (u mňa je to dosť extrémna bolesť + bolesť prsta).
Zlatý klinec programu: Škola!...No v podstate to nie je pre mňa zlá správa....
....skôr pre mojich spolužiakov. Máme už určený rozvrh na zimný semester a už sa robia boje. Ešte to nie je také intenzívne ale to sa ešte vyostrí. Máme dosť veľkú dieru v rozvrhu čo delí mojich spolužiakov na dve polovice. Možno ta druha polovica je jeden alebo dvaja :) možno časom viac. To znamená že tu budú dohady o zmene rozvrhu. Niektorí budú chcieť zmenu preto aby mohli byť cez víkendy dlhšie doma. A ja mám len z nich depku. Ja som vždy na neutrálnej strane lebo mne je to v podstate jedno. Ja to mám domov dosť ďaleko takže som zvyknutá ostávať cez víkendy na inťáku. A to ma vytáča pretože ešte ani nezačala škola a už sa hádajú na diaľku.
Záver: Len sa modlím aby som už nebola viacej frustrovaná nič nerobením. Nenachádzam zmysel bytia. Možno nebudem ešte nachádzať viac ako dva týždne dokiaľ sa mi prst uzdravý.
ak ta nemozem lutovat, tak aspon zelam, aby sa uz nic take neopakovalo...
....
soucitím s tebou, citím se tak nápodobně :( :´( ღ